Zistili sme, že autoritárske štáty ako Rusko a Čína majú náročnejšiu úlohu pri ich snahách ovplyvniť európske inštitúcie než pri snahách ovplyvniť inštitúcie národné. Pre veľmoc s jasným mechanizmom riadenia (osobitne pre Rusko s jeho mocenskou vertikálou) nie je ľahké sa zaoberať hybridnou organizáciou akou je EÚ, kde je moc rozdelená medzi viacerými inštitúciami. Preto sa musí prispôsobiť úplne inej logike než pri národných štátoch. Autoritárska logika je nezlučiteľná s formálnou a komplikovanou byrokraciou Únie, ktorá sa často považuje za nekonzistentnú, príliš zložitú, nepredvídateľnú a ťažko prístupnú.
Autoritársky tlak vnútri Európskej únie sa tradične najviac uplatňuje cez členské štáty prostredníctvom dvojstranných vzťahov, menej prostredníctvom samotnej Únie. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov to otvorene priznal, keď uviedol: „Ocenil a uprednostnil by som situáciu, keby sa každá členská krajina EÚ riadila svojimi národnými záujmami“.[1]
Vychádzajúc z výsledkov projektu môžeme konštatovať, že Európsky parlament je najviac „jastrabia“ európska inštitúcia. Priamo zvolení poslanci, ktorí sú vo všeobecnosti kritickí voči autoritárskym režimom, vrátane Kremľa, majú v Európskom parlamente spoľahlivú väčšinu. Táto väčšina by mohla byť ohrozená iba v prípade, ak by došlo k rozdeleniu mainstreamových straníckych skupín. Autoritárske mocnosti majú ľahšiu úlohu v prípade Rady Európskej únie, kde sa zahraničnopolitické rozhodnutia prijímajú jednomyseľne, čo znamená, že jeden členský štát môže zablokovať akúkoľvek iniciatívu. Aj tu sa však ukazuje, že ovplyvňovanie rozhodnutí je zložité, čo potvrdzujú sankcie proti Rusku. Tie pretrvávajú i napriek nesúhlasu viacerých členských štátov EÚ (Maďarsko, Slovensko, Grécko, Taliansko atď.). Svedčí to o. i. o všeobecnej sile inštitúcií EÚ pri vyvíjaní normatívneho tlaku na jej členov.
Okrajové parlamentné skupiny – krajne pravicová Identita a demokracia (ID) a krajne ľavicová Európska zjednotená ľavica/Nordická zelená ľavica (GUE/NGL) – podporujú autoritárske režimy najviac, ako aj väčšina nezaradených poslancov. Je to významná menšina predstavujúca 20% poslancov, hoci nedokáže blokovať dôležité rozhodnutia v prípadoch, keď dochádza k širokému konsenzu medzi mainstreamovými silami. Väčšina z týchto okrajových skupín by bola rada, keby sa EÚ zblížila s Ruskom a zrušila sankcie voči tretím krajinám. Ak by sa volebné výsledky spomínaných strán zlepšili v dôsledku pandémie a následnej krízy, nepochybne by to autoritárskym mocnostiam poskytlo väčší vplyv na tvorbu európskej (a aj národnej) politiky.
Najväčšie mainstreamové skupiny v EP (Európska ľudová strana – EPP, Obnovme Európu – RW a Socialisti a demokrati – S&D) sú vo všeobecnosti voči autokratickým praktikám veľmi kritické a vyvíjajú na svojich členov výrazný normatívny tlak vedúci k dôslednejšiemu hlasovaniu.
Krajne pravicoví europoslanci zo skupiny Identita a demokracia (ID), napríklad z talianskej strany Lega alebo belgickej strany Vlaams Belang, podporujú Kremeľ často až neuveriteľným spôsobom, ale sú kritickejší voči komunistickým a ľavicovým režimom (napríklad voči Číne a Venezuele). Tento rozpor by mohla vysvetliť kombinácia troch faktorov: (1) ideológia: skutočný obdiv k ruskej politike založený na údajnej národnej suverenite a hrdosti, (2) médiá: vplyv oficiálnych a neoficiálnych pro-ruských médií a krytie, ktoré poskytujú, (3) priamy dosah: potenciálna finančná a diplomatická podpora Kremľa pre tieto strany, ako aj podpora prostredníctvom sietí. Krajne pravicoví europoslanci navyše obhajujú politiku zameranú na oslabenie EÚ (“Make the EU Weak Again”), pričom sa zasadzujú za zahraničnú politiku, ktorú uskutočňujú národné štáty, nie inštitúcie EÚ.
Predstavitelia radikálnej ľavice z GUE/NGL sú v Európskom parlamente najostrejšími kritikmi Spojených štátov a Trumpovej administratívy, zasadzujú sa za to, aby EÚ prestala „slepo nasledovať“ Washington. Usilovne pritom bránia politiku nielen Kremľa, ale aj Pekingu a Caracasu.
Graf 1: Stranícke skupiny v EP zoradené na základe ich postojov k autoritárskym režimom (priemer pre europoslanca z príslušnej skupiny).
Poznámka: Vyššie číslo znamená kritickejší postoj voči autoritárskym praktikám.
Graf 2: Stranícke skupiny v EP zoradené na základe ich postojov ku Kremľu (priemer pre europoslanca z príslušnej skupiny).
Poznámka: Vyššie číslo znamená kritickejší postoj voči Kremľu.
Sedem krajín, pri ktorých sme zistili, že najviac ich europoslancov podporuje autoritárske praktiky, tvoria klub západných a južných členských štátov EÚ (Nemecko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Írsko, Grécko, Taliansko a Cyprus). Práve ich národné delegácie sú náchylné podporovať autoritárske štáty, a to preto, že v ich radoch sú členovia silných populistických pravicových a ľavicových strán.
Graf 3: Priemerné číslo Proti-autoritárskeho Indexu (CAI - Counter-authoritarian Index) pre 7 štátov stredno-východnej Európy (V4, Rakúsko, Rumunsko, Bulharsko); všetkých 28 štátov EÚ; 21 štátov EÚ bez štátov stredno-východnej Európy (priemer pre europoslanca).
Poznámka: Vyššie číslo znamená kritickejší postoj voči autoritárskym režimom.
Graf 4: Priemerné číslo Indexu kritiky Kremľa (KCI - Kremlin-critical Index) pre 7 štátov stredno-východnej Európy (V4, Rakúsko, Rumunsko, Bulharsko); všetkých 28 štátov EÚ; 21 štátov EÚ bez štátov stredno-východnej Európy (priemer pre europoslanca).
Poznámka: Vyššie číslo znamená kritickejší postoj voči Kremľu.
Je viac národných strán, ktoré výrazne podporujú autoritárov a ktoré sú buď členmi vládnej koalície v nejakom členskom štáte (napríklad PODEMOS), alebo podporujú vládne koalície zvonku (napríklad Komunistická strana Portugalska, Komunistická strana Čiech a Moravy). Preto tieto strany môžu slúžiť autoritárskym režimom ako dôležité kanály na ovplyvňovanie európskych politík.
Štáty strednej a východnej Európy (V4 + Rakúsko, Rumunsko a Bulharsko) sú vo všeobecnosti voči Rusku a iným autoritárskym mocnostiam tvrdšie ako priemerný členský štát EÚ. V tejto skupine sú najmenej kritické národné delegácie Českej republiky a Bulharska, je však stále pravdepodobnejšie, že ich členovia odsúdia autokratov vrátane Kremľa častejšie než príslušníci vyššie spomenutej skupiny siedmich, väčšinou starších členských štátov.
Graf 5: Priemerné číslo Proti-autoritárskeho Indexu (CAI - Counter-authoritarian Index) pre 7 štátov stredno-východnej Európy charakterizujúce ich postoj voči autoritárskym režimom celkovo.
Poznámka: Vyššie číslo znamená kritickejší postoj. Modrá čiara je priemerom pre EÚ28. Čísla sú zaokrúhlené na najbližšie celé číslo.
Graf 6: Priemerné číslo Indexu kritiky Kremľa (Kremlin-critical Index – KCI) pre 7 štátov stredno-východnej Európy charakterizujúce ich postoj voči Moskve.
Poznámka: Vyššie číslo znamená kritickejší postoj. Modrá čiara je priemerom pre EÚ28. Čísla sú zaokrúhlené na najbližšie celé číslo.
Europoslanci otvorene podporujúci Kremeľ a ďalšie autoritárske režimy pochádzajú z Českej republiky, zo Slovenska, Rakúska a Bulharska. Bulharsko je domovom mainstreamovej strany s veľmi zhovievavým postojom voči represívnym vládam – ide o Bulharskú socialistickú stranu. Poslanci maďarskej vládnej strany Fidesz hlasovali celkovo v súlade s Európskou ľudovou stranou (EPP) – niekedy v rozpore s preferovanou politikou Budapešti, keď predseda vlády Viktor Orbán opakovane vyzýval na zrušenie sankcií proti Rusku a zablokoval vyhlásenia EÚ kritické voči Číne.
Európska zahraničná politika bude jedným z rozhodujúcich faktorov v diskusiách o budúcnosti Únie. Európsky parlament má jasnú a veľmi ambicióznu víziu zahraničnej politiky EÚ, ale bráni mu v jej presadzovaní mechanizmus jednomyseľného rozhodovania v Rade EÚ.
Inštitúcie EÚ, najmä Europarlament, výraznejšie podporujú viaceré politiky presadzované Spojenými štátmi (napríklad opatrenia proti spoločnosti Huawei) než väčšina jednotlivých členských štátov. Preto môžu EÚ ako taká a Európsky parlament zvlášť hrať kľúčovú úlohu pri udržiavaní a prebudovaní transatlantickej spolupráce a koordinácii zahraničnej politiky v časoch, keď sú výhody tejto spolupráce opakovane spochybňované tak vo Washingtone, ako aj v európskych hlavných mestách.
Európsky parlament v súčasnosti nie je kľúčovým hráčom zahraničnej politiky EÚ – ale malo by to byť tak. Silnejšie slovo pre poslancov v rozhodovaní o zahraničnej politike by mohlo pomôcť Únii stať sa silnejším hráčom na medzinárodnej scéne, čo je jedným z hlavných deklarovaných cieľov vedúcich predstaviteľov EÚ. Posilnenie úlohy Európskeho parlamentu, jediného priamo voleného orgánu v Únii, by navyše spôsobilo, že by zahraničná politika EÚ bola väčšmi hodnotovo motivovaná a tiež demokratickejšia. Pri príprave strategických dokumentov a vyhlásení EÚ by mal vždy zohrávať svoju úlohu Európsky parlament, najmä jeho Výbor pre zahraničné veci (AFET).
Pokiaľ ide o Radu EÚ, princíp jednomyseľnosti pri rozhodovaní by sa mal zmeniť na princíp kvalifikovanej väčšiny, čo by znamenalo, že jeden členský štát by nemohol torpédovať rozhodnutia EÚ v príslušnej oblasti. Inštitúcie EÚ, najmä Rada, by už mohli nájsť cesty ako obísť obštrukčnú politiku.[2]
Tieto zmeny a postupy by mohli pomôcť EÚ rýchlejšie reagovať na globálne udalosti rétoricky. Dlhšie funkčné obdobie predsedníctva Rady než súčasných 6 mesiacov by navyše mohlo pomôcť pri terajšom inštitucionálnom usporiadaní zvýšiť ambicióznosť zahraničnopolitickej agendy EÚ.
Pokiaľ sa inštitucionálny rámec nezmení, musí byť Európsky parlament aktívnejší pri oznamovaní zahraničnopolitických preferencií, pretože tie sa nie vždy v dostatočnej miere odrážajú vo vyhláseniach iných inštitúcií EÚ, nehovoriac o národných vládach. Europoslanci a informačné kancelárie Európskeho parlamentu v hlavných mestách členských štátov by mali hrať aktívnejšiu úlohu pri priamej komunikácii o zahraničnopolitických prioritách v rámci členských štátov. EÚ by mala podporovať novinárov v členských štátoch, aby stimulovala širšie pokrytie otázok zahraničnej politiky EÚ.
Konferencia o budúcnosti Európskej únie sa musí zamerať na otázky týkajúce sa tvorby zahraničnej politiky EÚ. Patrí sem zavedenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou v Rade pre zahraničné veci, posilnená úloha Európskeho parlamentu v oblasti zahraničných vecí a vývoj efektívnejšieho rámca pre vojenské a civilné misie EÚ.
Diplomatické úsilie západných štátov, nečlenov EÚ, ako sú USA, by sa malo celkovo viac zameriavať na Európsku úniu, najmä na Európsky parlament, nielen na dvojstranné vzťahy, pretože sa zdá, že európske inštitúcie sú ochotnejšie vystupovať proti autoritárskemu vplyvu viac ako väčšina členských štátov.
EÚ musí zaviesť efektívny program preverovania investícií, aby sa zabránilo akvizíciám dôležitých európskych spoločností aktérmi z nepriateľských tretích krajín. Je to zvlášť dôležité v súvislosti s pandémiou COVID-19 a následnou hospodárskou krízou, ktorá otvára dvere pre vydieračské praktiky. EÚ by navyše mala odstrániť všetky potenciálne medzery, ktoré umožňujú členským štátom zadávať veľké zákazky spoločnostiam z autoritárskych tretích krajín bez transparentného verejného obstarávania.
Európsky parlament by mal zlepšiť previerky poslancov, ako aj pravidlá pre lobing poslancov. Tracker verejných stretnutí poslancov, zaznamenávajúci ich stretnutia s predstaviteľmi politických a hospodárskych organizácií z tretích krajín, by zvýšil transparentnosť tým, že by poskytol viac informácií odborníkom, novinárom a občanom o tom, kto sa snaží ovplyvňovať európske rozhodnutia.
Je potrebné neustále zlepšovať kybernetickú bezpečnosť európskych inštitúcií, ako aj vedomosti európskych úradníkov o kybernetickej bezpečnosti. To by pomohlo vyhnúť sa prípadom, keď aktéri autoritárskej propagandy používajú uniknuté dokumenty (sfalšované alebo autentické) na manipuláciu verejnej mienky. Agentúra Európskej únie pre kybernetickú bezpečnosť (ENISA) by mala preto dôsledne monitorovať kapacity Európskeho parlamentu a jednotlivých poslancov EP v predchádzaní kybernetickým útokom. Poslanci a ich asistenti by mali absolvovať základné školenie v oblasti kybernetickej bezpečnosti, aby boli schopní ľahko identifikovať potenciálne hrozby, napríklad phishingové e-maily.
V marci 2020, po parlamentných voľbách, sa na Slovensku uskutočnila výmena vlády. K moci sa dostala stredo-pravá koalícia štyroch strán OĽaNO – Sme rodina – SaS – Za ľudí, ktorá vystriedala vládnu koalíciu Smer-SD – SNS – Most-Híd. Nova vláda na čele s Igorom Matovičom (OĽaNO) vo svojom programe a prostredníctvom vyhlásení svojich jednotlivých predstaviteľov zdôraznila jednoznačnú líniu na posilnenie pro-západnej zahranično-politickej a bezpečnostno-obrannej orientácie krajiny.
Predchádzajúca vláda (v rokoch 2016–2018 na čele s Robertom Ficom, v rokoch 2018–2020 na čele s Petrom Pellegrinim) sa oficiálne tiež hlásila k prozápadnému kurzu, avšak jej deklarácie sa často dostavali do rozporu s reálnym výkonom zahraničnej politiky. Aj premiér Fico, aj premiér Pellegrini (obaja za Smer-SD) vystupovali za zrušenie sankcií, uvalených Európskou úniou na Rusko za jeho agresiu proti Ukrajine. Predseda parlamentu Andrej Danko (SNS), ktorý často navštevoval Rusko a stretával sa tam s ruskými politikmi, nachádzajúcimi na sankčnom zozname EÚ, bol faktickým zástancom pro-ruskej línie v zahraničnej politike krajiny. Vláda Fica a Pellegriniho nebola schopná presadiť v parlamente v priebehu celého funkčného obdobia 2016–2020 novú verziu obrannej a bezpečnostnej stratégie štátu pre silný odpor pro-ruskej SNS. Slovensko sa v roku 2018 nepridalo ku svojim spojencom v NATO a EÚ a nevyhostilo ani jedného ruského diplomata v odpovedi na pokus ruskej vojenskej rozviedky GRU zabiť ruského emigranta Sergeja Skripaľa vo Veľkej Británii.
Nová vládna koalícia, ktorá má v slovenskom parlamente ústavnú väčšinu (má najväčší počet poslaneckých mandátov spomedzi všetkých vládnych koalícií, ktoré pôsobili v krajine od roku 1990), je zložená zo strán, z ktorých iba dve majú zastúpenie v Európskom parlamente (EP) – hnutie OĽaNO (jeden poslanec v skupine EPP) a strana SaS (dvaja poslanci – poslanec a poslankyňa – v skupine ECR). Celkovo sa teda dá konštatovať, že vládna koalícia má v EP pomerne skromné zastúpenie. Hnutie Sme rodina vo voľbách 2019 sa do EP nedostala (jej partnermi v Európe sú talianska Lega a francúzske Rassemblement National). Strana Za ľudí, ktorú založil bývalý prezident Andrej Kiska, v čase konania volieb do EP neexistovala.
Päť ďalších slovenských politických subjektov (Smer-SD, KDH, PS, Spolu-OD, ĽSNS) majú zastúpenie v EP, pričom dvaja slovenskí europoslanci sú nestraníci – jeden bol zvolený na kandidátnej listine Smeru-SD, druhý na kandidátnej listine ĽSNS. Tri zo spomínaných strán nie sú zastúpené v NR SR (PS, Spolu-OD a KDH).
Spôsob hlasovania slovenských poslancov v EP svedči o existencii výraznej deliacej čiary medzi dvoma početne odlišnými skupinami – nezaradenými europoslancami a europoslancami reprezentujúcimi mainstreamové strany.
Graf 7: Priemerné číslo Proti-autoritárskeho indexu (CAI) a Indexu kritiky Kremľa (KCI) u slovenských poslancov podľa príslušnosti k strane.
Poznámka: Vyššie číslo znamená kritickejší postoj voči autoritárskym režimom celkovo a voči Kremľu zvlášť. Čísla v zátvorke predstavujú počty poslancov.
Prvú skupinu tvoria dvaja nezaradení europoslanci zvolení za krajne pravicovú ĽSNS (Milan Uhrík, člen ĽSNS, a Miroslav Radačovský, nestraník). Obaja sú známi svojimi verejnými prejavmi sympatií k ruskému režimu a jednoznačnou podporou jeho zahranično- a vnútropolitických krokov a – zvlášť v prípade Radačovského – ruských revizionistických historických naratívov. Ich hlasovanie v EP plne zodpovedalo tomuto postoju, o čom svedčí ich mimoriadne nízky ranking v oboch indexoch.
Určitým prekvapením bolo hlasovanie Milana Uhríka za prijatie uznesenia odsudzujúceho stíhanie litovských sudcov ruskými justičnými orgánmi za ich účasť na súdnom uzavretí kauzy tragických udalostí vo Vilniuse v januári roku 1991. Samotný Uhrík sa k tomuto prekvapujúcemu hlasovaniu nevyjadril. Pri ostatných rezolúciách týkajúcich sa politiky Ruska Uhrík hlasoval v prospech Moskvy. Radačovský bol iba o čosi menej naklonený autoritárskym režimom všeobecne a v Rusku zvlášť.
Uhrík a Radačovský, obaja zvolení na kandidátnej listine ĽSNS, hlasovali v EP v rozpore s oficiálnou pozíciou slovenskej vlády a aj veľmi odlišným spôsobom než ostatní dvanásti slovenskí europoslanci.
Druhú, oveľa početnejšiu skupinu, tvoria v EP slovenskí europoslanci, členovia skupín EPP, RE, ECR a S&D, ktorí hlasujú v zhode s oficiálnym pro-západným a kritickým voči Rusku kurzom a pro-demokratickým postojom novej slovenskej vlády. Medzi týmito poslancami sa však prejavovali určité odlišnosti pri hlasovaniach, ktoré sa napokon odrazili na ich rankingoch v indexoch (napríklad kvôli zvýšenej miere neúčasti na hlasovaniach alebo pre zdržania sa pri niektorých hlasovaniach). KDH (EPP), Spolu-OD (EPP) a PS (RE) sú vo všeobecnosti najtvrdšie voči autoritárskym režimom, prvé dva subjekty sú najtvrdšie voči Kremľu. Aj ostatné slovenské mainstreamové strany sú voči autoritárom o niečo viac „jastrabie“ ako priemer EÚ. Medzi nimi OĽaNO (EPP), ktoré je voči Kremľu formálne najmiernejšie, aj keď iba preto, že jeho jediný europoslanec Peter Pollák chýbal na niekoľkých hlasovaniach, pričom Moskvu svojimi rozhodnutiami nikdy výslovne nepodporil. Smer-SD je najviac „holubičí“, ak vezmeme do úvahy všetkých 19 hlasovaní.
Ani o jednom z 12 poslancoch, členoch mainstreamových straníckych skupín, sa nedalo tvrdiť, že by bol otvoreným či skrytým sympatizantom ruského režimu alebo podporovateľom autoritárskych režimov v iných krajinách. Naopak, na základe analýzy hlasovaní sa dalo viacerých slovenských europoslancov označiť za zásadných kritikov vnútornej a zahraničnej politiky súčasného Ruska a jednoznačných podporovateľov slobody a demokracie vo svete. Niektorí z týchto poslancov svoje ostro kritické názory na politiku Ruska (rozširovanie dezinformácií, zasahovanie do volieb, historický revizionizmus, hybridné hrozby) otvorene prejavovali vo vystúpeniach na pôde EP, v publikovaných článkoch, rozhovoroch a v postoch zverejnených na sociálnych sieťach. Najčastejšie to robili Vladimír Bilčík, Michal Šimečka a Ivan Štefanec, ostro kritické vystúpenia boli zaznamenané aj v prípade Lucie Ďuriš Nicholsonovej.[3]
Stojí za zmienku, že mierne odlišné názory prezentovali niektorí europoslanci zvolení na kandidátnej listine strany Smer-SD, napríklad Robert Hajšel, ktorý v roku 2020 uviedol naratív podobný tomu, aký šíri Rusko o oslobodení Európy od nacizmu v roku 1945, pričom kritizoval odstránenie sochy maršala Ivana Koneva z verejného priestoru v Prahe.[4]
---------------
[1] “Spain: Russia Sanctions ‘Beneficial for No One,’” EUobserver. Dostupné na: https://euobserver.com/foreign/127940
[2] Napríklad, keď fínsky zástupca v OSN Kai Sauer vynechal Maďarsko pri uvádzaní členských krajín EÚ, v mene ktorých hovoril pri prezentácii vyhlásenia kritizujúceho správanie Izraela voči Palestínčanom - “Hungary Accuses EU of Ignoring Its Veto over Israel Criticism,” Euronews, May 2, 2019. Dostupné na: https://www.euronews.com/2019/05/02/%20eu-ignores-hungary-s-last-minute-veto-on-statement-criticising-israel
[3] Index tejto poslankyne bol ovplyvnený technickou chybou, ktorú urobila pri hlasovaní o rezolúcii odsudzujúcej zahraničné zasahovanie do volieb v Európe. Lucia Ďuriš Nicholsonová omylom hlasovala „proti“, hoci plánovala hlasovať „za“, o čom hovorila vo svojom vystúpení v rozprave. Okamžite po hlasovaní oznámila, že chcela hlasovať „za“ a požiadala o opravu, avšak v informačnom systéme EP zostalo jej chybné hlasovanie, čo zhoršilo jej ranking v indexoch.
[4] Robert Hajšel, “75. výročie oslobodenia” – https://www.roberthajsel.sk/75-vyrocie-oslobodenia/
